Rusko (bbabo.net), - Teodor Currentzis a jeho musicAeterna ensembles predviedli program európskych hudobných skladieb vytvorených na prelome 19.-20. storočia v premyslenej dramaturgii. Na úvod tradičná španielska Pavane od Gabriela Faurého (1887), suita Jeana Sibeliusa k Maeterlinckovej ikonickej dráme tej doby „Pelléas et Mélisande“ (1905), vo finále – Faurého Requiem (1887 – 1900).
Celá táto hudba patrí do kultúrnej paradigmy fin de sicle so svojou melanchóliou, pocitom „úpadku“ a zvýšeným zážitkom z krásy (panestetizmu), ustupujúcej pred zmenami, ktoré sa blížia v tej dobe s nejasnými vyhliadkami. A tento stav melanchólie, túžby po neodvolateľne neuchopiteľnej kráse sa odráža tak v hudbe Sibelia, ako aj v dielach Faurého, a to nielen v Pavane, kde sa ako fatamorgána vynára obraz starej kultúry, ale aj v Rekviem – so svojimi gregoriánskymi chorálmi a jemnými „jemnými harmóniami. Bol to však aj čas totálneho vplyvu na kultúru ideí umenia budúcnosti – wagnerovského syntetizmu, spájajúceho iné druhy umenia s hudbou. A Teodor Currentzis v Requiem sa rozhodol predstaviť videoart, ktorý špeciálne pre tento projekt vytvoril britský umelecký fotograf Matt Collishaw. Súčasťou programu bol aj chlapčenský zbor Zborovej školy pomenovanej po A.V. Sveshnikova a sólisti - sopranistka Fani Antonelou (Grécko) a britský barytonista Thomas Mole.
V prvej časti sa objavil Pavane, jeden z Faurého najobľúbenejších partitúr – pôvabná pocta hviezde parížskych salónov fin de sicle, grófke Elisabeth de Grefful, ktorú Proust uviedol v románe Hľadanie strateného času (vojvodkyňa de Guermantes). Literárny text k partitúre napísal grófkin bratranec gróf Robert de Montesquiou (hrdina románov Proust a Huysmans) – dialóg mužských a ženských hlasov s dvorskou „dvojhrou“: Milujú sa! Nenávidia sa navzájom! Currentzisova pavana znela prenikavo melancholicky, jemne, s výraznými fluidnými reliéfmi sláčikov a zboru, ktorých dynamika akoby odrážala približujúci sa a vzďaľujúci sa pohyb neviditeľných interpretov pavane, participujúcich na vzdialenej a večnej „hre lásky a náhody“ k uhrančivá melódia flauty.
V Sibeliovej suite „Pelléas et Mélisande“ znel orchester lakonicky a prísne, s tým pochmúrnym výrazom tragédie, v ktorej mystický osud privádza hrdinov k nevyhnutnej smrti. Pomalý, ťažký, olovrantom nabitý pohyb orchestra sa točil ako pružina na crescende, valil sa v búrlivých vlnách s tympánmi a melancholické sólo anglického rohu predznamenávalo tragédiu. Korozívne tremolo „kolovrátky“ Melisande a zlovestná, v duchu „tanečnej smrti“ energia Hudobnej prestávky odznela v Currentzis temným pekelným náterom. A Melisandina smrť so svojou melanchóliou a krásnou melódiou nad smútočným zvukom orchestra sa rozvinula do bolestného a emotívneho obrazu, ktorý sa skončil prenikavo tichou, éterickou zvukovosťou.
V druhej časti zaznelo Faurého Requiem. A v tomto projekte sa zdalo, že Currentzis išiel proti skladateľovi, ktorý, ako viete, sa zámerne vyhýbal zobrazeniu bolestivých obrazov z iného sveta, ktoré sa otvárajú duši zosnulého. Jeho Requiem je preniknuté mystickou intuíciou, vierou v pokoj večnosti, v harmóniu onoho sveta. Inšpiráciou mu bola mystika Wagnerovho Parsifala.
Currentzisovi sa však táto energia „osvieteného“ Requiem, kde nie je Dies Irae (Deň hnevu), zdala nedostatočná a do projektu zapojil Matta Collishawa. Umelec doplnil lyrické a nežné zvukové prostredie partitúry, v ktorej zazneli detské hlasy a modlitba Pie Jesu (Milosrdný Ježiš) v podaní Fani Antonelou, trúchlivá Libera Me (Deliver me) s chvejúcim sa vzrušeným hlasom Thomasa Molea a sladkým Gregoriánsky spev zboru znie ako „anjeli“, slávnostný pokoj v prísnom, vyváženom zvuku orchestra – psychologicky neľútostný triler zobrazujúci klinicky naturalistické výjavy umierania starých ľudí.
Diela Faurého a Sibelia odrážajú stav melanchólie a túžby po nenávratne nepolapiteľnom ideáli
A reťaz týchto fyziologických úmrtí starých ľudí, ležiacich v posteliach obklopených svojimi blízkymi v izbách mystického domu, ktorý odchádza do oblakov, tu nevyzerala ani ako podobenstvo, ani ako odraz filozofie smrti. A hoci každú zápletku smrti sprevádzala majestátna tichá krajina s riekami a horami a po symbolickej scéne, kde supy trápili mŕtvoly nazbierané na streche domu (oslobodili duše od mäsa), krása živej hmoty bolo odhalené – Zem, oceán, vesmír, toto pochmúrne a priamočiare divadlo ani na chvíľu nevstúpilo do živého dialógu s Requiem.
bbabo.Net