Rusko (bbabo.net), - 72. medzinárodný berlínsky festival dnes vyhlasuje ceny. V tomto momente sa dá povedať, že bol urobený zbežný pohľad na súťažné programy – offline festival trval menej ako týždeň.

Covid pravidelne zamieňal všetky plány - napríklad na poslednú chvíľu sa ukázalo, že Isabelle Huppert nepríde - mala pozitívny test. Medzitým mala byť herečka tento rok osobne odovzdaná na filmovom festivale cenou „Za prínos kinematografii“. Odovzdané. Ale - online. Fanúšikovia si užili retrospektívu Huppertových filmov a v programe slávnostnej premiéry Berlinale Special bol uvedený nový film s ňou, À propos de Joan, v réžii Lauren Larivier. Hlavnou črtou obrazu je, že postavy hovoria k sebe a k ostatným v rôznych obdobiach ich života. Napríklad Joan – film je venovaný jej príbehu – hovorí sama so sebou ako malá, mladá a dospelá. Stretáva sa aj so svojím synom, keď je malý, aj keď je už dospelý. A aj toto je vždy iná Joan. A so svojím milencom a kolegom excentrickým spisovateľom ho hrá Lars Eidinger. Dospelá Joan pracuje ako jeho francúzska vydavateľka. Spomienky – flashbacky – sa tak stávajú pre dnešok realitou a moderna sa prenáša do minulosti. Úžasný obraz, ktorého význam sa hodí na mnoho vecí, pretože aj samotné Berlinale, ako každý človek na ňom, neustále odkazuje na svoju minulosť, prítomnosť a budúcnosť, akoby sa rozprávalo samo so sebou.

Každý festival je akousi komunitou s pravidelnými účastníkmi a obľúbencami. Všetko závisí od toho, ako je oddaný svojim tradíciám a obľúbeným. Preto je hádanie - komu môže byť udelená cena - veľmi jednoduchá záležitosť. Napríklad režisér Denis Cote je na Berlinale vždy za. Bez jeho filmov je súťaž, ako sa hovorí, neúplná. Tento rok Koteov trojhodinový film „Také leto“ rozpráva príbeh kliniky, kde 26 dní traja zdravotníci liečia tri dievčatá, ktorých chorobou je hypersexualita. Liečba nespočíva ani tak v drogách, ale v pozorovaní patológie a snahe pochopiť ju pomocou psychoanalýzy, úprimných rozhovorov atď. Pozeranie tohto filmu je dosť únavné, ale myšlienka režiséra, že musíte svojim zvláštnostiam a odchýlkam venovať dostatok času, aby ste ich prekonali a stali sa normálnymi ľuďmi, inak sa v živote nič nezmení, vedie. Ak môžu dať cenu na Berlinale Kote, zvyčajne ju dajú.

Aj keď logickejšie by bolo, keby porota, ktorej šéfuje režisér M. Night Shyamalan, ocenila film, ktorý sa umeleckým spôsobom zaoberá otázkami života a smrti. Sám Shyamalan vo svojich obrazoch rád špekuluje na túto tému. A ak skombinujete názvy jeho dvoch filmov „Čas“ a „Sklo“ do bizarnej slovnej hry, dostanete frázu „Čas vypršal“. Čo robiť – epidémia dnes odnáša mladých aj starých a prehodnotenie otázok života a smrti v kinematografii je aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým. Táto téma je najplnšie odhalená v dvoch súťažných filmoch. Prvým je švajčiarsky „Piece of Sky“ (A Piece of Sky) v réžii Michaela Kocha. Udalosti vo filme sa odohrávajú v malebnej švajčiarskej dedinke – akomsi raji na zemi. Ľudia a zvieratá tu žijú, zdalo by sa, v harmónii. Pravidelne na obraze, na pozadí prírodnej krajiny, zbor spieva a jeho zvuk je skutočne nadpozemský. Hlavná postava – jednoduchý sezónny robotník – nájde svoju lásku, ožení sa s miestnym dievčaťom. Všetko by bolo v poriadku, no neustále ho prenasleduje strach zo smrti. Je precitlivený, ťažko prežíva smrť aj toho najmenšieho tvora. A žiaľ, jeho čas prichádza. Lekári zistili, že má smrteľnú chorobu, nádor v mozgu, ktorý vyzerá ako oko (takéto porovnanie nie je náhodné). Sám sa začne správať ako zviera. Nakoniec sa však bude musieť vyrovnať s nevyhnutným.

Druhým filmom je "Leonora, zbohom!" (Leonora addio) Paolo Taviani. Filmy bratov Tavianiovcov sa už dostali do zlatého fondu kinematografie. A k Berlinale majú zvláštny vzťah. Možno si napríklad pripomenúť, že obraz bratov Tavianiovcov „Caesar musí zomrieť“ (opäť téma smrti) dostal svojho času „Zlatého medveďa“. Tri roky po odchode svojho brata Vittoria sa Paolo v novom filme zamýšľa nad večnosťou na príklade života a smrti spisovateľa, nositeľa Nobelovej ceny Luigiho Pirandella. Vo filme, ktorý nám ukazuje práve ten štýl, pre ktorý fanúšikovia milujú starú taliansku kinematografiu, je veľa kroniky zmiešanej s fikciou. Je veľmi malebná, meditatívna a už pri premiére bolo jasné, že aj táto kazeta sa stane klasikou, bez ohľadu na to, či dostane Medveď.Je zrejmé, že Claire Denis tento rok z Berlinale neodíde bez cien. Písali sme o jej novom diele „Both Sides of the Blade“. Juliette Binoche, ktorá v ňom hrala ženu milujúcu dvoch mužov naraz, možno dostane cenu za najlepšiu rolu. Teraz je na Berlinale sám – bez rozdelenia na mužskú a ženskú zložku. Binocheovou vážnou konkurentkou pre toto ocenenie je turecko-nemecká herečka Maltem Kaptan, ktorá stvárnila matku sveta – v každom zmysle – vo filme „Rabbi Kurnatz vs. George Bush“ režiséra Andreasa Dresena.

Ak by časy pandémie nepriniesli toľko obmedzení, dalo by sa prorokovať ocenenie za najlepšiu rolu Sigourney Weaver či Elizabeth Banks – za hlavné úlohy vo filme „Call Jane“. Herečky však na festival neprišli. Pokiaľ im nebudelená virtuálne. A stojí za to dodať, že by bolo zvláštne, ak by sa tento rok zrazu udelila cena mužovi, súťaž a celý festival sa tak výrazne obrátili na ženy v kinematografii. Všetko je v súlade s celosvetovými trendmi. Ak sa stále bavíme o mužoch, tak to môže byť Denis Menashe (film Francoisa Ozona „Peter von Kant“) alebo Michael Thomas („Rimini“ Ulricha Seidla).

Je však dosť možné, že porota na čele s M. Night Shyamalan dá prednosť filmom o umení. Niet divu, že predseda poroty má vo svojej filmografii snímku, ktorá ho preslávila viac ako iné – „Šiesty zmysel“. To majú ľudia umenia. A v súťaži je o nich veľa obrázkov. Okrem filmov „Peter von Kant“, „Rimini“ a „Features“ od Ursuly Mayer, o ktorých sme hovorili, je to film „Film spisovateľa“ od kórejského režiséra Hong Sang-soo. Je tiež častým hosťom súťaže Berlinale a jeho poličku s cenami zdobí viacero „medveďov“. Nové dielo je do istej miery výkrikom od srdca, hoci všetko sa v ňom deje s pre Európana niekedy až vtipnou kórejskou zdvorilosťou. Hlavnou postavou je spisovateľka, ktorá je zo svojich známych v živote dosť sklamaná a sú to aj kreatívni ľudia. Jej kolega prestal písať a otvoril si kaviareň pre ľudí, ktorí čítajú. Známy režisér s ňou nebol naladený. A potom sa sama rozhodne nakrútiť film a pozve doň herečku, ktorá sa ukázala ako nevyzvaná. Ale obaja sú na rovnakej vlnovej dĺžke.

Späť k riaditeľovi správ z Kambodže Rithi Panh. Vyniká spomedzi 18 súťažných príspevkov. Na Berlinale takéto filmy milujú a vítajú. Stačí pripomenúť „Touchless“, ktorý vyhral v roku 2018. Páska "Všetko bude v poriadku" bola vyrobená s minimálnymi finančnými nákladmi. Pred nami sú postavy zvierat. Niekedy ploché, niekedy 3D. Mrknú, bučia, bľačia, kvákajú... Zvuk je stále kakofónia. A tiež divák vidí zlú stranu počítačového sveta – monitory, drôty, obrazovky, ktoré ukazujú, ako ľudia dokážu prejaviť svoje beštiálne pudy. Vrátane veľmi krutých záberov mučenia, týrania zvierat a pod. Pri prezeraní chcem povedať, odvolávajúc sa na tvorcov nielen tohto obrázka, ale aj niektorých ďalších, ktoré si tu prezeráte - ak vo svojej práci hovoríte o násilí, krutosti, neznamená to, že musíte vo vzťahu používať rovnaké metódy divákovi. Aj keď vo svetle dnešných aktuálnych udalostí.

bbabo.Net