Vychádza športová dráma „Jedenásť tichých mužov“, ktorú nakrútil Alexej Pimanov, režisér filmu „Krym“ (2017), podľa scenára Olega a Vladimíra Presnyakov. Julia Shagelman pri sledovaní akútne cítila, že s každým ďalším filmom o veľkých víťazstvách sovietskeho športu je čoraz ťažšie fandiť našim (v tomto prípade našim filmárom).
Keďže športová téma je azda hlavnou v ruskej masovej kinematografii a zvláda ju zrýchleným tempom, musia režiséri a scenáristi pre zaujímavé zápletky prenikať hlbšie a hlbšie do histórie. Našťastie je ich dosť. Tu je napríklad legendárne turné futbalového klubu Dynamo vo Veľkej Británii v roku 1945, keď sovietski futbalisti odohrali štyri zápasy s rôznymi tímami a dva z nich vyhrali a ďalšie dva skončili remízou (z neznámych dôvodov iba tri zápasy sú zobrazené vo filme). Tu je ozvena nedávneho víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne (ďalšia dôležitá vlastenecká téma) a výhoda Sovietskeho zväzu pred Západom a taká sladká nostalgia, keď sa krásne dievčatá v kučerách a portréty Stalina môžu ukázať v rovnako romantická sépia.
S Tichými mužmi je však jeden problém: keďže zápasy boli priateľské a navyše sa konali z iniciatívy Britov, ktorí pozvali majstra ZSSR na svoje miesto, ukázalo sa, že je ťažšie ich zásobiť. s ideologickou náložou o večnej konfrontácii medzi Ruskom a zatratenými v zahraničí ako napríklad v "Legende #17", "Moving Up" alebo nedávnom "Majsterovi sveta". Zdá sa totiž, že nejde o boj dvoch svetových poriadkov, ale naopak, o nadviazanie priateľských väzieb. Autori filmu sa však s neľahkou úlohou vyrovnávajú celkom dobre. Na britskej strane sú postavy úplne negatívne, s výnimkou vodiča autobusu tmavej pleti Jimmyho (Adler Bessalah) - Dynamo s ním okamžite nadviazalo priateľské vzťahy, čo demonštruje internacionalizmus inštinktívne vlastný sovietskemu ľudu. U našich je všetko pozitívne a ak majú športovci a ich sprevádzajúci slabiny, sú veľmi zrozumiteľní a milí (napríklad slabá znalosť angličtiny, láska k eclairs či hanblivosť).
O anglických futbalistoch sa dozvedáme, že si zámerne namáčajú kopačky do sódy, aby stvrdli a mohli zraniť súperov (samozrejme, presne to sa stane počas finálového zápasu). Komentátor Sinyavsky (Pavel Krainov) tiež rozhorčene poznamenáva, že Arsenal bol posilnený hráčmi z iných tímov, čím sa na ihrisko dostal „národný tím Anglicka“, takže, ako hovoria, je to nečestné – hoci Dynamo malo aj štyri hosťujúce hviezdy a nie jednu, ako je zobrazené vo filme. Hlavnými darebákmi tu ale stále nie sú futbalisti, ale undergroundoví bookmakeri: istý pán Pepper (Andrey Chernyshov) a jeho najatí násilníci Matt (Sergey Godin) a Mark (Ramaz Chiaureli). Určite to nie sú dobrí ľudia, ale nie príliš dôslední: najskôr chcú zarobiť na víťazstve Rusov, za čo vydierajú útočníka Chelsea Tommyho Lawtona (Gleb Gervassiev), požadujú „zlúčenie“ zápasu, potom sa snažia podplatiť Jimmyho, aby nalial jed do čaju Dynamo (vedomý afro-britský súdruh ich nenasleduje). A nakoniec zastrašia najlepšieho hráča sovietskeho tímu Vsevoloda Bobrova (Makar Záporožskij), pričom vezmú ako rukojemníka jeho milenku z cestovania, anglickú novinárku Abby (Alena Kolomina) a toho istého nešťastníka Lawtona. Aj tento ich plán hanebne zlyháva, keďže Bobrov pre elementárnu neznalosť jazyka nevie prečítať po anglicky napísanú poznámku s vyhrážkami.
Abby je tiež tou maličkosťou – jej rolu na obrázku možno opísať bežným výrazom „angličanka sa poserie“. Začne si románik s Bobrovom výlučne z kariérnych a profesionálnych dôvodov, aby v sérii článkov opísala „lásku k sovietskemu monštru“. A preniknutý úprimnými citmi k nemu, stále nezabúda na výhody, presviedča Sandy (takú prezývku mu dala kvôli jeho ryšavým vlasom), aby zostala v Anglicku a napísali spolu bestseller – kniha sa bude lepšie predávať, ak karhá tam Sovietsky zväz. Ukazuje sa však, že náš útočník je ideologicky stabilný, jeho morálku si navyše stráži „kultúrna atašé“ sovietskeho veľvyslanectva (a v skutočnosti statočná spravodajská dôstojníčka) Victoria Strelková (Evgenia Lapová). Tá v rozhodujúcej chvíli svojpomocne zasiahne stávkové kancelárie a odhalí pre domáci mainstream mimoriadne vzácny typ hrdinky, ktorá neslúži len ako pasívna ozdoba rámu.
Takýto progresívny prístup je s najväčšou pravdepodobnosťou zásluhou scenáristov Presnyakovs. Raz navždy zapísali svoje mená do histórie ruskej kinematografie a vložili do úst jednej z postáv filmu „Hranie obete“ slová „Ruská kinematografia v zadku“. Teraz prichádzajú s dialógmi pre sovietskych športovcov z roku 1945 takto: „Einstein povedal: Boh nehrá karty! "A ja by som odpovedal vášmu Einsteinovi: neučte Boha, čo má hrať!" Ak toto nie je víťazstvo tradičných duchovných a morálnych hodnôt nad nihilizmom, čo potom?
bbabo.Net