V nedávnej čílskej prezidentskej kampani sa často objavovali návrhy, ktoré sa snažili „odstrániť tuk štátu“ s cieľom dosiahnuť lepšie výsledky bez „politických operátorov“, ktorí bránia profesionalizovanému verejnému manažmentu, ktorý potrebujeme.

Okrem rozprávania kandidátov však v Čile každý investovaný cent dosahuje väčšiu návratnosť z hľadiska sociálneho blahobytu ako v iných latinskoamerických krajinách – okrem iného v Argentíne, Brazílii, Kolumbii, Peru a Mexiku –. Ukazovateľ efektívnosti vlády Svetovej banky.

To zďaleka nie je náhoda. Od návratu k demokracii v roku 1990 krajina uskutočnila dôležité reformy zamerané na modernizáciu verejnej správy s dôrazom na správne využívanie zdrojov a efektívnosť výdavkov.

To všetko sprevádzalo zapracovanie technológií na podporu práce verejných služieb.

Rovnako dôležité úsilie bolo vynaložené v oblasti profesionalizácie štátnych zamestnancov, najmä prostredníctvom vytvorenia systému štátnej služby, ktorý kládol vysoké nároky na výber personálu v štátnej správe na prvých hierarchických úrovniach.

Čile vytvorilo systém vysokej verejnej správy, ktorý garantuje úroveň primeranosti osoby zodpovednej za inštitúciu, problém, ktorý sa postupom času rozšíril aj na riaditeľov verejných škôl, ktorí musia súťažiť prostredníctvom týchto postupov.

Debata o verejnej správe by sa preto nemala zameriavať na aspekty, ktoré sú už stredne vyriešené.

Namiesto toho musíme premýšľať o tom, ako začleniť nové logiky, procesy a štruktúry do riadenia verejnej správy, ktoré nám umožnia riešiť naliehavé problémy.

Od migračnej a klimatickej krízy a otázok súvisiacich so začleňovaním vylúčených skupín až po efektívnu decentralizáciu a potrebu upevnenia určitých hodnôt, ktoré umožňujú riadne fungovanie demokracie.

Autonómia a flexibilita verejnej správy

Verejnú správu je preto potrebné prehodnotiť.

Nie z hľadiska ukazovateľov efektívnosti, ale v širšom zmysle, čo umožňuje autonómiu od politikov v rozpore s demokratickými ideálmi a flexibilitu rýchlo reagovať na zmeny v prostredí.

Čo sa týka autonómie, akademici Steven Levitsky a Daniel Ziblatt už niekoľko rokov upozorňujú, že demokracie v dnešnom svete už nepadnú cez prevraty alebo zahraničné invázie, ale cez vodcov, ktorých rozhodnutia končia opotrebovaním inštitúcií.

To je obzvlášť dôležité v Latinskej Amerike, kde mnohé politické a ekonomické inštitúcie vznikajú bez toho, aby mali v úmysle plniť úlohu, ktorú zohrávajú na papieri v praxi, ako varujú odborníci Daniel Brinks, Steven Levitsky a María Victoria Murillo v nedávnej knihe.

Jedným z pilierov, ktoré administratíva potrebuje, je mať dostatočnú autonómiu, aby mohla adekvátne plniť svoj zákonný mandát a hodnoty, ktoré verejná správa presadzuje, a chrániť jej prácu pred politickými lídrami, ktorí ju chcú inštrumentalizovať.

To je obzvlášť znepokojujúce v prípade Čile, vzhľadom na vznik krajnej pravice a možnosť, že v najbližších rokoch obsadí prezidentské kreslo.

Pokiaľ ide o flexibilitu, verejná správa potrebuje agilnú štruktúru, ktorá dokáže adekvátne reagovať na zmeny v prostredí.

Niektoré štrukturálne princípy verejnej správy, ako je neobmedzené dodržiavanie pravidiel a štandardizácia administratívnych procesov, ju pretransformovali na organizáciu, ktorá ťažko čelí globálnym problémom, akými sú migračné a klimatické krízy.

Platí to najmä v prípade Čile, kde je rozhodovací proces centralizovaný a ponecháva len malý priestor na konanie pre regionálne správy.

Nedávno sme videli, ako masívny príchod migrantov do severného Čile viedol k rýchlemu kolapsu verejných služieb a konfliktom s lokalitami v regióne.

To isté urobila aj klimatická kríza, ktorá dohnala štát k hraniciam, keď čelí požiarom a nedostatku vody, aby sme vymenovali len niekoľko príkladov.

Decentralizované verejné služby by sa mohli lepšie prispôsobiť tejto dynamike, ak by mali viac právomocí a zdrojov konať lokálne a s územnou perspektívou, bez závislosti od rozhodnutí centrálnej vlády a služieb hlavného mesta krajiny.

Štát by mal slúžiť ľuďom, ale štátne štruktúry, ktoré dnes má, najmä mimo hlavného mesta, nemajú nástroje na to, aby reagovali na extrémne a naliehavé situácie.

Flexibilita a kapacita môžu znamenať rozdiel v správnom riešení verejných problémov. Toto je výzva, ktorú musíme prijať, aby sme v Čile prijali nový politický cyklus.Súčasná ústavná diskusia je jedinečnou príležitosťou prehodnotiť prepojenie štátu s ostatnými oblasťami spoločenského a ekonomického života, ako aj jeho štruktúru, procesy a fungovanie.

Nová ústava teda musí obsahovať hlavné princípy, ktoré zaručujú, že verejná správa má potrebnú autonómiu, flexibilitu a kapacitu na adekvátne riešenie verejných problémov bez ohľadu na úradujúceho vládcu.

bbabo.Net