Kde je ľudstvo v roku 2022? Prvé dve desaťročia tohto storočia môžu budúce generácie vnímať ako jedinečný a paradoxný moment v dejinách ľudstva, keď sme po víťazstve v tisícročnom boji proti pustošeniu chudoby a chorôb upadli do hlbokej anómie. Alebo by nás mohli vnímať, súcitnejšie, ako uväznených medzi dvoma silami – klimatickými zmenami a kapitalistickou kultúrou – tak silnými, že našou odpoveďou bolo kolísanie medzi pasivitou a nutkavosťou.

Nechaj ma vysvetliť. V rokoch 2000 až 2022 sa antropogénna klimatická zmena stala pevne stanovenou skutočnosťou života – vlastne ľudského vedomia. Keď sa ukázal jeho znepokojujúci pôvod v minulej ľudskej činnosti a jeho nebezpečenstvo pre blaho budúcich generácií, naučili sme sa aj to, čo musíme urobiť, aby sme odvrátili jeho najhoršie následky.

Ale ak je toto jasné, snažiť sa s tým niečo urobiť je ako snažiť sa, aby sa Zem otáčala z východu na západ. Pretože práve procesy, ktoré potrebujeme reformovať, sú, samozrejme, aj motormi produktivity, rastu, prosperity a (zrejme) pokroku. Navyše, napriek tomu, že na svete nikdy nebolo toľko bohatstva alebo toľko bohatých ľudí, veľká časť chudobných sveta stále žije v materiálnej a energetickej chudobe.

To ponecháva bremeno zmeny správania – istý druh morálnej transformácie – priamo na tej časti ľudstva, ktorá sa vyžíva v množstve tovarov a služieb dostupných v dnešnom svete. Mohli by sme vy a ja, ktorí patríme medzi 20 percent najbohatších na svete, obmedziť našu spotrebu, aby sme vytvorili priestor pre ostatných, aby zvýšili tú svoju a pritom udržali ľudské emisie v bezpečných medziach?

Som si istý, že by sme mohli. Ale, žiaľ, všetko o našich politických a ekonomických systémoch je nastavené tak, aby sme verili a správali sa inak. Predvolený spôsob myslenia života v kapitalizme – najmä jeho moderného kmeňa nazývaného neoliberalizmus – je taký, že nie je nič zlé na tom, chcieť stále novšie a drahšie veci, pokiaľ si ich môžeme dovoliť.

Rozhliadnite sa na chvíľu okolo seba. V modernej konzumnej spoločnosti je každý náš krok poznačený nejakým impulzom alebo pozvaním vlastniť, nejakým malým roztrasením okamžitého uspokojenia. Žiadna spoločnosť pred začiatkom 20. storočia takto nežila. Dalo by sa preformulovať Descarta pre našu dobu: „Kupujem, teda som.“ Okrem toho, keďže naše výdavky musia byť nevyhnutne príjmom niekoho iného, ​​hovoríme si, že v skutočnosti robíme svet lepším miestom zakaždým, keď si kúpime ďalší pár topánok alebo vymeníme auto za najnovší model.

A to je preťahovanie lanom, ktoré sa neúprosne odohráva v našich životoch, keď jedna strana nášho veku kričí „menej“ a z druhej strany prichádza odpoveď „viac“. Môžeme očakávať, že vychováme naše deti v takomto vesmíre – infikovanom kognitívnym vírusom, ktorý psychológ Oliver James pamätne nazval „afluenza“ – a napriek tomu očakávať, že budeme žiť bezúhonne k sebe a k planéte?

Napriek tomu, že nikdy nebolo toľko bohatstva, veľká časť chudobných na svete stále žije v materiálnej a energetickej chudobe.

Chandrahas Choudhury

Nie je paradoxné uvedomiť si, že ľudstvo nikdy nepoznalo toľko materiálnej hojnosti, ako za posledných 50 rokov svojej 200 000 rokov existencie, a napriek tomu mnohí z nás cítia, že nemáme dosť? Stojí za to zamyslieť sa nad myšlienkou, že náš druh nejakým spôsobom prežil desiatky tisíc rokov nedostatku, ale zjavne nemá žiadnu psychologickú obranu proti zvodom hojnosti.

To neznamená, že toľko ľudských túžob – blaho, bezpečnosť, sebaúcta, nezávislosť – má svoj základ v materiálnom živote. Keďže som vyrastal v Indii, kde mnohí chudobní ľudia nemali papuče, nejedli tri jedlá denne ani nevlastnili televízor, dnes cítim obrovské potešenie z vedomia, že milióny ľudí získali prístup k týmto veciam a svojim slobodám.

A naopak, vidím veľkú nadnárodnú triedu veľmi dobre situovaných, zvyčajne dobre vzdelaných ľudí, ktorí sú úplne pohltení – používam to slovo zámerne – nekonečnými túžbami umelo stimulovanými reklamou a trhom, pričom sa prezentujú len ako niečo iné. koláž značiek a meranie ostatných podľa rovnakého štandardu. Zdá sa mi to zvláštna premena slobody a inteligencie na závislosť a konformitu.

Samozrejme, túžba žiť lepší život je hlboko zakorenená v ľudskej povahe. Inak by sme nikdy nedosiahli neuveriteľný pokrok, ktorý nás priviedol na našu súčasnú stanicu.

Ale tak ako byť chudobný historicky znamenalo naučiť sa žiť šetrne, aby sme si udržali rovnováhu, tak aj obrovské a čoraz dostupnejšie privilégium mať bohatstvo by nás malo prinútiť zamyslieť sa nad tým, ako a prečo konzumujeme, a to aj bez strašiaka klímy. kríza nad našimi hlavami.Koniec koncov, ako vedeli už aj najstarší myslitelia v dejinách ekonomického myslenia – vrátane Adama Smitha, veľkňaza kapitalizmu – mať viac neznamená vždy byť šťastnejším. Táto intuícia je teraz pevne podložená empirickými dôkazmi, ktoré ukazujú, že mnohí ľudia v rozvojovom svete, napriek tomu, že sú tvrdohlaví, hlásia, že sú rovnako šťastní ako ľudia v materiálne nasýtených spoločnostiach Západu.

Tak čo teraz? Odpoveď je možno taká, že sa snažíme byť bohatý na pôžitok z vecí, nie na ich hromadenie. Pár dobrých topánok, jemne pokrčených, ale aj usilovne vyleštených raz za mesiac; jediná blúzka, ktorá vydrží desať rokov namiesto piatich, ktoré skončia na skládke v Afrike alebo Ázii; jedlo uvarené doma namiesto výletu do McDonald’s – v premyslených gestách, ako sú tieto, spočíva naše vykúpenie z vírusu nutkavej a neudržateľnej konzumácie.

Naša schopnosť produkovať tovar v našom štádiu histórie je taká obrovská, že viedla k vytvoreniu nekonečného množstva želaní, ktoré sa jej vyrovnajú. Ale ako nám hovorí zmena klímy, ako aj naša vlastná lepšia povaha, ak takto budú žiť milióny z nás, nepotrvá dlho, kým urobíme život natrvalo neznesiteľným.

Zrieknutie sa zodpovednosti: Názory vyjadrené autormi v tejto sekcii sú ich vlastné a nemusia nevyhnutne odrážať uhol pohľadu bbabo.net

bbabo.Net