Zavedením princípov fiškálnej progresivity do svojej novej ústavy môže Čile ukončiť začarovaný kruh nerovnosti.

Novozvolený čilský prezident Gabriel Boric nemá na výber. Muž, ktorého zvolenie je pravdepodobne najdôležitejšou politickou udalosťou v krajine od referenda v roku 1988, ktoré obnovilo demokraciu po Pinochetovej diktatúre, uistil, že ak „Čile bolo kolískou neoliberalizmu, bude aj jeho hrobom“. Ak chce novozvolený 36-ročný prezident dodržať sľub a vyjednať novú spoločenskú zmluvu, bude musieť riešiť reformu zdaňovania.

Je to preto, že v Čile je daňový systém garantom pretrvávania nerovností, ktorých pretrvávanie v posledných rokoch podnecovalo sociálne napätie hraničiace s výbuchom. Tí, ktorí sa chvália úspechmi čilského modelu, narážajú na neúprosné štatistiky. Keďže najbohatších 10 percent krajiny zaberá takmer 60 percent národného bohatstva a najchudobnejšia polovica obyvateľstva dostáva iba 10 percent, ide o jednu z krajín s najnerovnejšími pomermi na svete.

Je to dôkaz, ak nejaký bol potrebný, že znižovanie nerovností si nevyžaduje len politiku prerozdeľovania, ale aj štát schopný financovať kvalitné verejné služby – najmä zdravotníctvo a školstvo – dostupné pre čo najväčší počet ľudí. Tieto snahy nie sú výdavkami, ktoré sa majú zháňať v mene úsporných opatrení, ale skôr investíciami, ktoré sú nevyhnutné na znižovanie nerovností. U nás sa tento motor pokazil.

Čile je s daňovými príjmami 19,3 percenta HDP v roku 2020 ďaleko od priemeru 33,5 percenta v Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), klube bohatých krajín, v ktorom je hrdé na to, že je členom.

Horšie je, že náš daňový systém je veľmi regresívny a vo veľkej miere sa spolieha na nepriame dane, ktoré postihujú najmä stredne a nízkopríjmové skupiny obyvateľstva, pričom uprednostňuje veľké spoločnosti. A daňové úniky si vyberajú svoju daň: Vypočítali sme napríklad, že v rokoch 2013 až 2018 naše daňové úrady stratili každý rok 7,5 až 7,9 bodu HDP, čo zodpovedá 1,5-násobku rozpočtu na vzdelávanie a 1,6-násobku rozpočtu na zdravotníctvo.

Fiškálnu zmluvu preto treba prebudovať – ide o gigantický podnik. Znamená to reformu dane z pridanej hodnoty, výrazné zníženie sadzieb na základné životné potreby, lieky a knihy. Platiť o 19 percent menej za mlieko alebo chlieb by znamenalo rozdiel pre najchudobnejšie domácnosti.

Vyžaduje si to aj zavedenie progresívnej dane z najvyššieho majetku a dane z veľkého majetku. Menej ako 0,1 percenta populácie, veľmi bohatých, má v rukách ekvivalent HDP Čile. Zdanenie ich bohatstva sadzbou 2,5 percenta by vynieslo približne 5 miliárd dolárov alebo 1,9 percenta HDP.

Napokon treba zrušiť určité výnimky, z ktorých majú prospech iba skupiny s vysokými príjmami, či už nadnárodné alebo najbohatší.

Samozrejme, môžeme očakávať ťahanice v Kongrese, ktorý z polovice ovládajú konzervatívci. Preto sa zdaňovanie musí stať stredobodom diskusií o novej ústave, ktorá bude predložená na referendum v treťom štvrťroku 2022. Súčasný text, schválený uprostred Pinochetovej diktatúry, zakotvuje neoliberálny model obmedzením schopnosť vlády znižovať nerovnosť prostredníctvom zdaňovania.

Ústava by mala prijať princíp daňovej progresivity s jasnou definíciou: To znamená, že efektívne daňové sadzby by mali závisieť od úrovne príjmu alebo bohatstva, pričom bohatší občania by mali prispievať viac. Samozrejme, tieto princípy musí potom Kongres premietnuť do zákona. Ale mať tento text v ústave núti volených predstaviteľov k väčšej transparentnosti.

Stanovenie princípu progresívneho zdaňovania znamená umožniť prípadnej ľudovej a demokratickej väčšine znovu založiť fiškálny pakt. Túto myšlienku nastolil Thomas Piketty, s ktorým spolupracujem na týchto otázkach v rámci Nezávislej komisie pre reformu medzinárodného zdaňovania podnikov (ICRICT), počas nedávnej výmeny názorov so skupinou volených zástupcov Ústavného dohovoru, ktorej úlohou je vypracovať návrh nového ústava.

Občianska spoločnosť pochopila naliehavú potrebu chopiť sa tejto diskusie, ktorá je predovšetkým politická, aby ju nenechala ako rukojemníka technických byrokratov, ktorí uprednostňujú status quo. Preto experti, mimovládne organizácie a odbory práve vytvorili sieť Citizen’s Tax Justice Network pre Čile, aby predložili konkrétne návrhy ústavnému dohovoru.

Zapísaním princípov progresívneho zdaňovania do svojej novej ústavy môže Čile ukázať cestu iným krajinám. Hoci je to krajina so sotva 19 miliónmi ľudí, ktorá sa nachádza neďaleko Antarktídy, symbolizuje globálny trend.Všade sa znížili najvyššie hraničné sadzby dane z príjmu fyzických osôb a dane z dedičstva, kým dane z čistého bohatstva, ktoré boli kedysi v krajinách OECD pomerne rozšírené, väčšina opustila. Sadzby dane z príjmu právnických osôb všade dramaticky klesli, pričom spoločnosti využívajú zastaraný medzinárodný daňový systém na ukrytie svojich ziskov v daňových rajoch.

Všade sú bohatí ešte bohatší dva roky po začiatku pandémie. Spoločné bohatstvo všetkých miliardárov, odhadované na 5 biliónov dolárov na konci roka 2019, dosiahlo podľa nedávnej správy Oxfam historicky najvyššiu úroveň, 13,8 bilióna dolárov. Svet má teraz každých 26 hodín nového miliardára, pričom 160 miliónov ľudí upadlo za rovnaké obdobie do chudoby.

Napokon, výbuch nerovnosti sa všade zhoduje s výbuchom klimatických zmien. Najbohatších 10 percent svetovej populácie vypúšťa takmer 48 percent globálnych emisií, či už žijú na globálnom severe alebo juhu, najbohatšie 1 percento samo produkuje 17 percent, zatiaľ čo najchudobnejšia polovica svetovej populácie je zodpovedná len za 12 percent.

V Čile, rovnako ako vo zvyšku sveta, prehodnotenie fiškálneho paktu, aby najbohatší prispievali viac, už nie je technickým problémom. Je to politická záležitosť a vzhľadom na klimatickú núdzovú situáciu je to existenčná voľba.

Názory vyjadrené v tomto článku sú vlastné autorovi a nemusia nevyhnutne odrážať redakčný postoj používateľa.

bbabo.Net