Na 15. február pripadá ďalšie, už 33. výročie ukončenia sťahovania sovietskych vojsk z Afganistanu. Túto unikátnu operáciu viedol Hrdina Sovietskeho zväzu, generál Boris Gromov, ktorý vtedy velil 40. armáde.

O svoje myšlienky a zážitky z tých rokov sa podelil v nedávno vydanej knihe Tri životy jedného muža.

Životné číslo jeden je v ňom venované afganským udalostiam spred viac ako tridsiatich rokov, na ktorých sa z vôle osudu päť a pol roka z deviatich, počas ktorých bola v Afganistane vojna, zúčastnil Boris Vsevolodovič.

— Boris Vsevolodovič, prečo je najväčšia časť vašej knihy o Afganistane?

- Je to jednoduché. Afganistan je jednou z najťažších a najtragickejších stránok môjho života. Pretože som v Afganistane strávil celkovo päť a pol roka, teda viac ako ktokoľvek z armády, a nielenže skutočne poznám túto krajinu a udalosti tých rokov, ktoré sa tam odohrali, lepšie ako iné. Hlavná vec je, že tieto udalosti radikálne ovplyvnili osud našej veľkej krajiny - ZSSR. Vtedy sa o tom hovorilo veľmi málo a hovorí sa to aj dnes. A moja kniha je výsledkom toho, čo som zažil a videl v Afganistane na vlastné oči; ktoré som vydoloval po dlhom štúdiu archívov na túto tému.

Bolo rozhodnutie poslať sovietskych vojakov do Afganistanu správne alebo nie?

Toto rozhodnutie bola katastrofálna chyba. Pretože:

Najprv. Vojna v Afganistane si vyžiadala početné obete, pohltila obrovské materiálne zdroje, destabilizovala situáciu vo svete, v Strednej Ázii a zintenzívnila politickú radikalizáciu islamu. V skutočnosti to bol jeden z faktorov, ktoré ovplyvnili rozpad ZSSR.

Po druhé. Na konci 70. rokov nebolo potrebné posielať sovietske jednotky do Afganistanu, pretože na to neboli dôvody, hoci túžba Sovietskeho zväzu udržať túto „spriatelenú“ krajinu pod svojou kontrolou bola veľká. Hlavným faktorom pri rozhodovaní o vyslaní jednotiek do DRA bol „osobný“, subjektívny faktor. Zo strany vedenia ZSSR bolo povolené jasné precenenie vlastnej sily a podcenenie schopnosti Afgancov odolávať. Zle je spracovaná celková situácia v regióne a najmä možný vplyv vonkajšieho faktora, teda USA a ich spojencov. Úlohy boli našim vedením stanovené maximálne a sily na ich realizáciu boli vyčlenené na minimum.

Po tretie. Rozhodnutie sovietskeho vedenia vyslať jednotky do DRA bolo prijaté bez riadneho posúdenia situácie a vývoja situácie, bez analýzy rozsahu a metód nadchádzajúcich nepriateľských akcií. Vedúci predstavitelia ZSSR mali hmlistú predstavu o konečnom výsledku zavedenia vojsk. Ale plánovať a začať takúto vojnu je úplné šialenstvo. Našťastie pre nich, počas vojny naše jednotky „opravovali“ voluntaristické rozhodnutia moskovských „generálov“. Vojnu treba brať veľmi vážne a dôkladne.

- Existuje verzia, že Američania naliehali na ZSSR k takémuto rozhodnutiu. čo na to hovoríte?

Asistent národnej bezpečnosti Zbigniew Brzezinski poslal 26. decembra 1979 prezidentovi Jimmymu Carterovi memorandum o vstupe sovietskych vojsk. Okamžite pocítil výhodu USA v súvislosti so vstupom sovietskych vojsk do Afganistanu a rozhodol sa využiť jedinečnú poskytnutú šancu na zintenzívnenie podvratných aktivít proti Sovietskemu zväzu. Spojeným štátom sa nakoniec podarilo nasmerovať vektor islamského extrémizmu proti ZSSR a neskôr – Rusku a ďalším štátom Strednej Ázie, Juhoslávii... CIA zároveň smerovala svoje aktivity nie k vyhnaniu sovietskych vojsk z Afganistanu, ale zabrániť ich odchodu s cieľom vytvoriť ekonomický krach a podkopať politickú autoritu ZSSR vo svete. Vychádzali z toho, že sovietski vodcovia, ktorí si svoje chyby len ťažko priznávajú, zostanú v Afganistane do posledného vojaka.

Existovala alternatíva k priamej vojenskej intervencii?

- Určite. Ale slovo „zásah“ by som vôbec nepoužil. Vstúpili sme tam na žiadosť legitímnych orgánov. Tak ako teraz v Sýrii. Boli to legitímne orgány, požiadali nás, aby sme vyslali vojakov. Alternatíva, ak sme chceli pomôcť Afganistanu (a Sovietsky zväz pomáhať chcel a vždy aj pomáhal), bola rovnaká ako doteraz: naďalej zvyšovať vojensko-technickú a ekonomickú pomoc, školiť vojenských špecialistov, inžinierov a dopravných pracovníkov. To bola podľa mňa jediná alternatíva.

- Z čisto vojenského hľadiska bola afganská kampaň postavená rôznymi spôsobmi, ale celkovo bola úspešná. Prečo je potom v povedomí verejnosti v krajine a vo svete často výsledok vnímaný ako prehra?- Spory o tom, či 40. armáda vyhrala alebo prehrala vojnu v Afganistane, totiž stále neutíchajú. Najsprávnejšie je, že neexistuje predmet sporu, pretože my, 40. armáda, sme nemali za úlohu vyhrať vojenskými prostriedkami, takáto úloha v prírode neexistovala. Neexistoval ani v rozkazoch ministra obrany, ani v smerniciach náčelníka generálneho štábu, a ešte viac v niektorých pokynoch ÚV KSSZ či sovietskej vlády. Preto bola zvolená vhodná štruktúra a sila obmedzeného kontingentu sovietskych vojsk v Afganistane!

Preto periodicky sa objavujúce vyhlásenia a vyhlásenia rôznych druhov „politikov“ a predstaviteľov iných profesií, že 40. armáda bola porazená v Afganistane, sú obyčajnými klamstvami a lacným populizmom na kostiach našich chlapov. A ak by takáto úloha (nedaj bože) stála, potom si buďte istí, že bude dokončená, ale zároveň by tam bolo more krvi.

Naši „smart teoretici“ neustále hovoria o údajne nesplnených vojenských úlohách. Vy ste naši odborníci!

Nikto sa však nikdy neodvážil uvažovať o plnení, resp. neplnení hlavných politických úloh počas pobytu v DRA.

Zrejme niečo prekážalo a možno aj niekto.

Za celý čas, čo sme tam boli, sme nedovolili ani jednej armáde sveta nielen narušiť hranicu Afganistanu, ale ani sa pokúsiť napadnúť jeho územie. Zabrániť tomu – to bola pre nás (40. armáda) hlavná oficiálna úloha!

Počas jej realizácie sme uzemnili obrovské množstvo militantov a teroristov. Bol to náš veľký príspevok k hroziacemu boju proti terorizmu vo väčšine krajín sveta.

Prečo potom padla vláda Mohammada Najibullaha, keď Únia stiahla svoje jednotky?

"Nestalo sa to hneď." Tri roky po stiahnutí sovietskych vojsk bola situácia v Afganistane viac-menej normálna a stabilná. A až keď sa Boris Nikolajevič Jeľcin rozhodol prestať poskytovať ekonomickú pomoc Afganistanu, potom sa všetko dramaticky zmenilo a nastala katastrofa. Krajina sa ponorila do chaosu, vojny všetkých proti všetkým, ktorú sprevádzalo grandiózne násilie Talibanu proti civilnému obyvateľstvu.

- Povedali ste, že jednotky nemali byť privedené, ale je pravda, že ZSSR stiahol jednotky z Afganistanu, alebo nie? Mohli by ste odísť inak, skôr alebo neskôr?

- Samozrejme, že áno. Neexistovala žiadna alternatíva. A je veľmi dôležité, že bolo potrebné stiahnuť jednotky v lehote určenej ženevskými dohodami. To, čo sme urobili – sebavedomo, krásne a prakticky bez strát, na rozdiel od USA a NATO, ktoré sa v rovnakej situácii hanbili, ukázali svoju neschopnosť a nepodporovanú megalomániu.

- Bez sovietskych jednotiek v Afganistane mala vláda Najibullaha šancu udržať sa?

„S najväčšou pravdepodobnosťou by bolo. No keď sa verný leninistický internacionalista Boris Nikolajevič Jeľcin rozhodol prestať pomáhať, všetko stroskotalo. Doslova hneď.

- Podarilo sa zachrániť Najibulláha, ktorý sa najprv skrýval na území misie OSN a zabil ho Taliban, keď dobyli Kábul?

- Nie, ja myslím, že nie. Čas sa stratil. Naozaj mi je ľúto toho muža, že sa k nemu tak správali a opustil ho. Taliban ho chytil v Kábule, zabil, zohavil jeho telo a zavesil na strom v centre mesta.

- Aká bola cena afganskej kampane? V jednom z vašich prejavov na začiatku 90. rokov ste povedali: „V súčasnosti zrejme nikto nie je schopný poskytnúť presné číslo, ktoré by charakterizovalo náklady Sovietskeho zväzu na udržiavanie afganskej revolúcie.“ Teraz je možné zavolať poradie čísel?

- Vo svojej knihe som ukázal archívne dokumenty na túto tému. Čísla sú obrovské. Konečnú sumu som však nikde nenašiel.

— Na prelome 80. a 90. rokov bolo počuť, že vojna v Afganistane je materiálne i morálne taká tvrdá, že sa stala dokonca jednou z príčin rozpadu ZSSR. Do akej miery je tento názor správny?

- Vojna v Afganistane bola bezpochyby vážnym impulzom k začiatku kolapsu veľkej krajiny - Sovietskeho zväzu. To je zrejmé aj dnes, niekoľko desaťročí po jej (vojnovom) dokončení!

- Ak porovnáme akcie Američanov v Afganistane s akciami sovietskych vojsk, v čom bude hlavný rozdiel?

- Existuje veľa rozdielov: v cieľoch, úlohách a spôsoboch ich vykonávania. Ale hlavné bolo, že Afganci a ja sme boli čestní v boji aj v bežnom živote! K obyčajným Afgancom sme sa správali s úctou, vo všetkom im veľmi pomáhali a oni si to vážili a stále na to spomínajú!

Som nesmierne rád, že naša 40. armáda - alebo, ako sa to nazývalo, Obmedzený kontingent sovietskych síl v Afganistane - sa v týchto ťažkých vojnových rokoch ukázala z tej najlepšej strany a jej vojaci - naši chlapci, chlapci, dôstojníci a generáli slúžiaci sovietskej armáde – prejavili skutočnú odvahu, hrdinstvo, odvahu a oddanosť svojej vlasti, ktorá sa dnes môže pýšiť svojimi „afganskými“ vojakmi.

bbabo.Net