Bbabo NET

Správy

Ostatné ruské zásahy na jeho periférii

Vysvetlenie toho, čo viedlo k ruským intervenciám v Abcházsku a Južnom Osetsku v roku 2008 a na Kryme a Donbase v roku 2014.

Ruský prezident Vladimir Putin v pondelok uznal ukrajinské separatistické regióny Doneck a Luhansk, čo vyvolalo odsúdenie zo strany Západu, ktorý sa obáva, že Moskva plánuje inváziu na svojho západného suseda.

Rusko zhromaždilo desaťtisíce vojakov na hraniciach s Ukrajinou a uskutočnilo vojenské cvičenia v susednom Bielorusku, ktoré je už desaťročia kľúčovým ruským spojencom. Moskva tvrdí, že sa nesnaží o vojnu, ale žiadala, aby Kyjev nezískal členstvo vo vojenskej aliancii NATO.

Putinovo najnovšie rozhodnutie spustilo západné sankcie a vyvolalo obavy z veľkej eskalácie.

Moskva sa v posledných desaťročiach vojensky angažovala v mnohých krajinách regiónu i mimo neho.

Tu je stručné vysvetlenie toho, čo viedlo k ruským zásahom do Donecka a Luhanska, ktoré sú súčasťou ukrajinského regiónu Donbas, a na Krym v roku 2014 a do Abcházska a Južného Osetska (separatistické regióny v Gruzínsku) v roku 2008.

Krym a Donbas

Kríza, ktorá viedla k ukrajinskej anexii Krymu a vojne na východe Ukrajiny, vznikla najmä v dôsledku vnútorného konfliktu.

V novembri 2013 ukrajinský proruský prezident Viktor Janukovyč odmietol dohodu s Európskou úniou, ktorá bola považovaná za prvý krok k tomu, aby sa stal plnohodnotným členom bloku.

Tento krok vyvolal masové protesty, ktoré viedli k stretom medzi bezpečnostnými silami a demonštrantmi, keď sa Janukovyč pokúsil hnutie násilne zastaviť.

Počas protivládnych protestov, známych ako hnutie Majdan, zahynuli desiatky ľudí. Moskva stála za Janukovyčom, zatiaľ čo Západ podporoval demonštrantov.

Janukovyč utiekol z krajiny vo februári 2014 po dňoch protestov.

V tom istom období Moskva uskutočnila vojenské cvičenia na hraniciach s Ukrajinou a na ruskej čiernomorskej základni neďaleko Krymského polostrova.

Medzitým ozbrojení muži bez odznakov na uniformách, väčšinou v maskách, začali obsadzovať vládne budovy na Kryme.

Kremeľ akúkoľvek príslušnosť k nim odmietol a útočníkov definoval ako miestne hnutie.

V reťazci udalostí po páde krymského parlamentu proruskými silami koncom februára bola vytvorená nová vláda z proruských osobností a v marci sa konalo referendum o budúcnosti Krymu.

Podľa novej vlády v čase konania sporného referenda približne 95 percent voličov na Kryme podporilo pripojenie k Rusku. 18. marca Rusko oficiálne anektovalo Krym.

Po ruskom ovládnutí Krymu vyšli proruskí demonštranti do ulíc v Doneckom a Luhanskom regióne, ktoré sú súčasťou Donbasu, začiatkom apríla sa zamerali na štátne inštitúcie a napadli ich a požadovali, aby sa regióny stali súčasťou Ruska.

Následne ozbrojení vojaci bez insígnií naďalej mierili na štátne inštitúcie a bezpečnostné zložky. Separatisti začali obsadzovať územia v niektorých častiach regiónu Donbas.

Vyhlásili nezávislosť v Doneckej a Luhanskej oblasti, čím začali vojnu so zjavnou podporou Ruska proti ukrajinskej armáde. V bojoch medzi povstalcami a ukrajinskými silami zahynulo najmenej 14 000 ľudí.

Abcházsko a Južné Osetsko

Ruská vojenská operácia v dvoch gruzínskych regiónoch v roku 2008 vyplynula najmä z nástupu prezidenta Michaila Saakašviliho k moci v roku 2004 s revolúciou ruží v Gruzínsku, ktorá zvrhla bývalého sovietskeho vodcu Eduarda Ševardnadzeho.

Saakašvili výrazne zmenil doterajšiu politiku svojej krajiny a túžil po tom, aby sa jeho krajina stala členom Európskej únie a NATO.

Zmenil tiež politiku Tbilisi voči gruzínskym regiónom Južné Osetsko a Abcházsko, ktoré zostali po páde Sovietskeho zväzu proruské. Politika Saakašviliho vlády na integráciu týchto dvoch regiónov občas viedla k násiliu.

Jednomyseľné hlasovanie gruzínskeho parlamentu za návrh zákona o integrácii Gruzínska do NATO v septembri 2006 viedlo k zvýšeniu napätia medzi Gruzínskom a Ruskom.

Moskva, ktorá je tradične proti akejkoľvek expanzii Západu na svojej periférii, zasiahla vládu v Tbilisi uvalením sankcií a deportáciou stoviek Gruzíncov z krajiny. Gruzínsko koncom septembra zatklo štyroch dôstojníkov ruskej armády za špionáž.

Po vyhlásení nezávislosti Kosova od Srbska vo februári 2008, čo je krok, ktorý Moskva rozhodne odmietala, Rusko podniklo kroky na posilnenie svojich vzťahov s Južným Osetskom a Abcházskom, vrátane zvýšenej hospodárskej pomoci a diplomatickej podpory.

Ako potýčky v regiónoch pokračovali a po mesiacoch vzájomných obviňovaní a provokácií, Gruzínsko v auguste 2008 uskutočnilo vojenskú operáciu na dobytie hlavného mesta Južného Osetska Cchinvali.

Rusko odpovedalo náletmi na gruzínske pozície v Južnom Osetsku, ako aj Abcházsku a následne presunulo jednotky do regiónov v päťdňovom konflikte.Ruské sily rýchlo prevzali kontrolu nad Cchinvali a presunuli tanky a jednotky cez Osetsko do Gruzínska, pričom sa údajne zastavili len niekoľko desiatok kilometrov od Tbilisi.

Prímerie bolo dosiahnuté 12. augusta.

Ostatné ruské zásahy na jeho periférii