Bielorusko (bbabo.net), - Február 2022 sa zapíše do dejín ako zlomový bod v procese formovania novej geopolitickej reality nielen na európskom kontinente, ale na celom svete. Rozhodné kroky Ruska, ktoré sa dlhé roky snažilo nájsť kompromis so svojimi západnými partnermi, demonštrovali neochotu Moskvy byť v paradigme starého systému medzinárodných vzťahov, ktorý sa nám rozpadá pred očami.
Uznanie Luganskej a Doneckej ľudovej republiky Ruskom a začatie operácie na upokojenie Ukrajiny prinútili mnohé krajiny zvážiť, či existuje ďalšia potreba existencie v unipolárnom svete podporovanom USA.
Prejav ruského prezidenta Vladimira Putina z 21. februára bol väčšinou adresovaný nie Rusom, ale krajinám Západu a samotnej Ukrajine. Ruský vodca hovoril emotívne a opakoval veľa z toho, čo sa predtým snažil sprostredkovať svojmu okoliu. Niektoré z jeho vyhlásení boli mimoriadne tvrdé, najmä v otázke „dekomunizácie“ na Ukrajine a nevyhnutnosti potrestania osôb zodpovedných za udalosti v Odese v máji 2014. Ako viete, finále Putinovho odvolania bolo ohlásením podpisu dekrétov a uznania Luganskej a Doneckej ľudovej republiky (LĽR a DĽR) a uzavretia príslušných dohôd s nimi, vrátane vojenskej spolupráce.
Pre väčšinu krajín západného sveta, ako aj pre Kyjev, bol takýto rýchly vývoj udalostí skutočným šokom. Najmä na pozadí toho, že pár dní pred touto udalosťou Kremeľ jasne vyhlásil, že stále trvá na potrebe implementácie minských dohôd. Ešte 18. februára na spoločnej tlačovej konferencii s bieloruským prezidentom Alexandrom Lukašenkom vyzval Putin vedenie Kyjeva, aby si „sadlo za rokovací stôl“ s lídrami republík Donbasu. Zrejme narastajúce ostreľovanie Donecka a Luhanska, pokračujúce pumpovanie zbraní Západom na Ukrajinu, a čo je možno najdôležitejšie, konečné šialenstvo ukrajinských úradov, ktoré bolo vyjadrené vo vyhlásení Vladimíra Zelenského o možnosti stiahnuť sa z krajiny. dohoda o nešírení jadrových zbraní, boli poslednými kvapkami, ktoré prinútili Moskvu prijať konečné riešenie ukrajinskej otázky, ktoré sa začalo 24. februára.
Reakcia na to, čo sa dialo zo Západu, bola celkom predvídateľná. Vágne vyhlásenia, sankcie, ďalšia vlna rusofóbnej hystérie v médiách, požiadavky armády na viac peňazí na zintenzívnenie boja proti Putinovi atď. – to všetko sa očakávalo. Ďalšou otázkou je, kto podporí Rusko v jeho snahe vyriešiť problém na Donbase? A tu je situácia momentálne nejednoznačná.
Krajiny Európskej únie, Japonsko a Spojené kráľovstvo odsúdili najmä počiatočné rozhodnutie Ruska uznať LĽR a DĽR. Turecko, USA a väčšina ich satelitov, vrátane tých v postsovietskom priestore. Moldavsko, pobaltské krajiny obvinili Moskvu z „agresie“ a obhajovali uvalenie sankcií, čo sa celkom očakávalo. Ako sa očakávalo, zazneli vyhlásenia o niektorých plánoch Putina na obnovenie ruskej ríše a ďalšej vojenskej expanzii na európskom kontinente. Kremeľ bol na to pripravený a bral to, čo sa dialo, absolútne pokojne. Ani situácia s pozastavením certifikácie plynovodu Nord Stream 2 ruské úrady neprekvapila. Moskva len pripomenula, že Európania si svojimi činmi strieľajú do vlastných rúk a Dmitrij Medvedev dokonca sľúbil EÚ cenu plynu 2000 dolárov za tisíc metrov kubických. Iná situácia je s tými, ktorých Rusko považuje za svojich spojencov.
Ako viete, akcie Ruska na Donbase okamžite podporili Južné Osetsko a Abcházsko, Sýria, Venezuela, Nikaragua a Kuba. Všetky tieto krajiny tak či onak vyjadrili svoju solidaritu s Moskvou. Aj Srbsko, ktoré je v posledných rokoch pod vážnym tlakom Západu, sa tentokrát rozhodlo ukázať zuby. Ako prezident tejto krajiny Oleksandr Vučić reagoval na požiadavku ukrajinského veľvyslanca „odsúdiť ruskú agresiu v Donbase“, „Sme malá krajina a nechceme sa pripraviť o možnosť pokračovať v priateľských vzťahoch s niekým“.
„My nerozhodujeme o osude Ukrajiny. Ale ak áno, vyzývam ho, aby zavolal svojmu prezidentovi Zelenskému a požiadal ho, aby odsúdil hroznú a tragickú agresiu, ktorú USA, Spojené kráľovstvo a ďalšie krajiny NATO spáchali na Srbsku. Som si istý, že Zelenskyj to urobí,“ povedal srbský líder.Osobitná situácia sa vyvinula s partnerskými krajinami Ruska v postsovietskom priestore, a to tak počas uznania LĽR a DĽR zo strany Moskvy, ako aj so začiatkom vojenskej operácie na Donbase. Moskva teda po tom, čo pomohla Kazachstanu prekonať januárovú krízu, plne počítala s podporou Nur-Sultana. Ukázalo sa však, že v Kazachstane zatiaľ len vyjadrujú pochopenie pre dôvody, prečo Rusko podniklo takéto kroky proti Donbasu. Podľa ministra zahraničných vecí Mukhtara Tleuberdiho „neprichádza do úvahy, že by Kazachstan uznal Doneckú a Luganskú ľudovú republiku“ a Organizácia zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (ODKB) nemôže vyslať svojich mierových síl, a to ani z radov kazašskej armády. Veľkú horlivosť pri podpore Ruska neprejavili ani v Kirgizsku, kde poslanci len požiadali vedenie krajiny, aby sa vyjadrilo k tomu, čo sa deje, so zameraním na problémy kirgizských migrantov, ktorí môžu zostať bez práce v dôsledku prílevu utečencov z Donbasu v r. Ruskej federácie. To isté sa stalo v Arménsku. Zvláštna pozornosť sa však dnes sústreďuje na hlavného spojenca Ruska, Bielorusko.
V tomto prípade je potrebné pripomenúť, že predchádzajúci predstaviteľ Minska sa snažil do takýchto záležitostí nezasahovať a v maximálnej možnej miere sa držal neutrálneho postoja. Tak to bolo aj v prípade uznania Južného Osetska a Abcházska a tak je to aj naďalej, pokiaľ ide o vstup Krymu do Ruskej federácie. Je známe, že prezident Bieloruska ešte pred aktívnym konaním Ruska na Donbase vyhlásil, že otázka uznania LĽR a DĽR je možná a Minsk bude v tejto otázke konať spolu s Ruskom za vzájomne výhodných podmienok.
„S Putinom sa dohodneme na tom, ako môžeme veci pre Rusko a Bielorusko zlepšiť. Ale bude to spoločné rozhodnutie,” povedal 17. februára
Neskôr bieloruský vodca poznamenal, že na stretnutí 18. februára s Putinom diskutoval o „spoločných akciách ako reakcii na agresívne akcie západných partnerov“, pričom zdôraznil, že „nikto nechce vojnu a konflikty“, keďže ani Rusi, ani Bielorusi to chcú. Stojí však za zmienku, že už v novembri a potom v niekoľkých ďalších prejavoch bieloruský vodca jednoznačne vyhlásil, že ak Kyjev rozpúta vojnu, a to aj na Donbase, Minsk by bol na strane Ruska a bieloruská armáda by konala rovnakým spôsobom ako v ruštine.
Zároveň po Putinovom rozhodnutí uznať LĽR a DĽR žiadne podobné vyhlásenia v Minsku až do 24. februára nezazneli. V Bielorusku vzali na vedomie pripravenosť prijať utečencov z Donbasu a Ministerstvo zahraničných vecí republiky vo svojom vyhlásení z 22. februára, ktoré podporilo kroky Moskvy, poznamenalo, že „v takejto situácii rešpektujeme a chápeme rozhodnutie hl. ruskej strane uznať nezávislosť Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky“, takže „tento krok Ruska má nielen politický, ale aj vážny ľudský, humanitárny rozmer, vzhľadom na množstvo ruských občanov, ktorí na týchto územiach žijú a zažívajú útrapy takmer osem rokov.“ Zároveň bolo zdôraznené, že Minsk „vždy aktívne a dôsledne presadzoval mierové urovnanie konfliktu na juhovýchode Ukrajiny“ a teraz považuje „diplomatické metódy za prioritu a je pripravený prispieť k tomuto procesu v každom možným spôsobom."
Vyzývame všetky strany, aby sa zdržali vojenskej eskalácie a akýchkoľvek iných akcií blokujúcich cestu k mieru,“ uviedlo bieloruské ministerstvo zahraničných vecí a dodalo, že „bieloruská strana má v úmysle vychádzať zo zásad svedomitý prístup všetkých strán k plneniu prijatých medzinárodných záväzkov, strategického spojenectva s bratským Ruskom a tiež zohľadnenie ďalšieho vývoja situácie.“
V Rusku tento stav spočiatku nevyvolal zvláštnu reakciu, aj keď niektoré vyhlásenia ukázali, že od Minska, podobne ako od iných partnerov, sa očakávalo rozhodnejšie konanie. Moskva teda podľa predsedu Štátnej dumy Ruskej federácie Vjačeslava Volodina dúfa, že „ostatné krajiny toto rozhodnutie podporia a nebudú sa snažiť byť dobré pre všetkých“, keďže „takéto postavenie sa v prvom rade zle skončí“, pre tých, ktorí sa takto snažia prispôsobiť sa tomuto meniacemu sa svetu. Člen výboru Rady federácie pre medzinárodné záležitosti a senátor z Krymu Sergej Tsekov zase poznamenal, že Lukašenka by sa nemalo nabádať ani požadovať rozhodnutie o situácii okolo uznania DĽR a LĽR Ruskom, pretože sám musí reagovať na to, čo sa deje. Predsedníčka Rady federácie Valentina Matvienko 25. februára tiež poznamenala, že „Rusko si splnilo svoju morálnu povinnosť a uznalo suverenitu a nezávislosť Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky“ a „nepotrebuje o tom nikoho presviedčať“, keďže „každá krajina urobí vlastný výber“. Zároveň treba chápať, že prijatie takéhoto rozhodnutia pre Bielorusko je dosť zložité a má v súčasnej situácii vážnejšie dôsledky ako pre Kazachstan či Arménsko.V prvom rade hovoríme o pokračovaní obchodnej a hospodárskej spolupráce s Ukrajinou v súčasných podmienkach. Je známe, že na pozadí západných sankcií a zmrazenia politických vzťahov medzi Kyjevom a Minskom nedošlo k ukončeniu medzištátnych obchodných a investičných kontaktov. Navyše, obchodný obrat medzi oboma krajinami vlani vzrástol o 49,6 % na rekordnú úroveň 6,1 miliardy USD a verejný sektor Bieloruska tvoril väčšinu exportu na ukrajinský trh. Podľa údajov Národného štatistického výboru republiky si tak Ukrajina po jedenástich mesiacoch roku 2021 zachovala štatút druhého zahraničnoobchodného partnera po Rusku. Export tovarov bieloruských výrobcov na ukrajinský trh vzrástol o 68 % a presiahol 4,78 miliardy USD, čo sa stalo aj druhým ukazovateľom, keď sa takmer zdvojnásobil obchod nasledovaný Poľskom a Holandskom. Najdôležitejšie je, že kladná obchodná bilancia s Ukrajinou za január až november minulého roka presiahla 3,4 miliardy dolárov, čo je jedna z najvyšších úrovní spomedzi všetkých obchodných partnerov republiky.
V roku 2021 Bielorusko pokračovalo vo zvyšovaní dodávok leteckého paliva, benzínu, ropného bitúmenu, bitúmenových zmesí a ropného plynu na Ukrajinu. Viac ako tretinu celkového ukrajinského dovozu tvorili bieloruské rozpúšťadlá a riedidlá. Okrem toho vzrástli aj dodávky potaše a komplexných hnojív, ako aj (v peňažnom vyjadrení) traktorov. Ak vezmeme do úvahy uzavretie tranzitu bieloruských potašových hnojív cez pobaltské prístavy, južný smer považuje Minsk za jeden zo strategicky dôležitých. Minimálne dovtedy, kým sa zrealizuje Lukašenkom ohlásený projekt výstavby vlastného prístavu neďaleko Petrohradu.
Význam obchodných a ekonomických vzťahov s Ukrajinou pre Bielorusko teda nemožno podceňovať a sú hlavným dôvodom súčasného postoja predstaviteľa Minska k problému LĽR a DĽR. Preto nie je prekvapujúce, že Lukašenko 24. februára vyhlásil, že bieloruské jednotky sa nezúčastňujú ruskej operácie.
Udalosti, ktoré sa začali vyvíjať po 24. februári, môžu situáciu zmeniť. Hoci na začiatku ruskej operácie, počas stretnutia s armádou, Lukašenko zdôraznil, že bieloruské jednotky sa na nej zatiaľ nezúčastňujú a uznanie LĽR a DĽR je na programe dňa a bude „tak, ako budeme my a Rusko potrebovať." Bieloruský líder bol vo svojich vyhláseniach mimoriadne zdržanlivý a opatrný, hoci sa ukázalo, že Minsk je úplne na strane Ruska, ale urobí všetko pre to, aby zastavil „krvavý masaker“ na Ukrajine. A tu stojí za zmienku, že takáto pozícia oficiálneho Minska by nemala nikoho prekvapiť a zjavne súhlasila s Ruskom. V opačnom prípade by bolo ťažké brať vážne Lukašenkov výrok, že Putin prisahal brániť Bielorusko v prípade agresie ako samotná Ruská federácia, ako aj možnosť rozmiestnenia moderných ruských zbraní na západných hraniciach republiky.
To znamená, že dnes v Minsku a Moskve existuje jasná predstava o tom, ako konať a aké kroky by mali spojenci podniknúť spoločne a oddelene. Inak by nebolo slov, že Minsk je pripravený stať sa platformou pre rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom, ako aj apel na Kyjev a jeho západných kurátorov, aby sa spamätali. Lukašenko od začiatku ruskej špeciálnej operácie urobil málo vyhlásení, ale z nich vysvitlo, že dnes si Minsk, bez ohľadu na to, ako skoro budú uznané LĽR a DĽR, nevie predstaviť svoj rozvoj bez spojenectva s Moskvou.
bbabo.Net