Rozkaz ruského prezidenta Vladimira Putina minulý týždeň na vojenskú ofenzívu na Ukrajine prišiel po tom, čo dva dni predtým podpísal dekrét uznávajúci nezávislosť dvoch samozvaných štátov, Donecka a Luhanska.
V dôsledku zničenia ukrajinských vojenských cieľov sa zdá, že neexistuje žiadna nádej na zvrátenie odvíjajúcich sa udalostí na Ukrajine, najmä ak neexistuje žiadna hmatateľná podpora zo strany NATO alebo EÚ. Členské krajiny týchto dvoch západných blokov reagovali ostro formulovanými vyhláseniami odsudzujúcimi ruskú vojenskú akciu alebo prísľubom uvalenia ekonomických sankcií, ako sú cestovné obmedzenia či zablokovanie bankových účtov. Je malá nádej, že takéto sankcie odradia Rusko od toho, čo má v úmysle. Moskva bude pravdepodobne pokračovať, kým nepresvedčí Ukrajinu, aby rokovala o riešení za Putinových podmienok.
Napriek skutočnému úsiliu NATO a EÚ nedokázali zabrániť vojenskej intervencii Ruska na Ukrajine. Účinnosť systému OSN pri udržiavaní a presadzovaní mieru sa ukázala ako nedostatočná. Medzinárodné spoločenstvo sa musí z tohto zlyhania poučiť.
Nemecko musí byť označené, pretože okamžite pozastavilo certifikačný proces pre projekt plynovodu Nord Stream 2. Toto bol dôležitý krok. Pozastavenie negatívne ovplyvní krehkú ruskú ekonomiku, no v konečnom dôsledku ide o stratenú situáciu. Či to ochromí ruskú ekonomiku, je otázne. V minulosti sme boli svedkami toho, že americké sankcie voči Iránu oslabili ekonomiku krajiny, no neohrozili ju. Ruská ekonomika je oveľa väčšia a rozmanitejšia ako Iránska, takže sa môže ukázať ako ešte odolnejšia.
Spojené štáty môžu využiť zlyhanie NATO na boj proti ruskej vojenskej akcii na Ukrajine, aby sa pokúsili oživiť alianciu a zachrániť ju pred tým, čo francúzsky prezident Emmanuel Macron v roku 2019 označil za jej „mozgovú smrť“.
Prvotný hriech na Ukrajine mohol byť spáchaný, keď táto krajina v roku 2008 požiadala o začatie akčného plánu členstva v NATO. Podobná iniciatíva bola neskôr prijatá na podpísanie dohody o pridružení s EÚ. Obe tieto iniciatívy boli v úzadí po víťazstve proruského Viktora Janukovyča v prezidentských voľbách v roku 2010. Radšej ponechal svoju krajinu nezúčastnenú. Podpora ukrajinského ľudu pre členstvo v oboch týchto organizáciách však bola taká silná, že Janukovyč nezvládol tlak a musel z krajiny utiecť.
Podpora členstva v NATO bola predtým na Ukrajine nízka. Počas prezidentovania Janukovyča bola táto podpora len 28 percent. Až po ruskej anexii Krymu vzrástla na 69 percent.
Neskôr boli krajiny NATO rozdelené v názore, či by mala byť Ukrajina prizvaná, aby sa pripojila, pretože by to znamenalo importovať do aliancie rusko-ukrajinský konflikt. Ukrajina zaplatila za tento nerozhodný postoj vysokú cenu.
Po začatí ruských vojenských operácií minulý týždeň ukrajinský veľvyslanec v Ankare oficiálne požiadal Turecko, aby zablokovalo prechod ruských vojnových lodí cez Turecký prieliv využitím svojich práv vyplývajúcich z článku 19 Dohovoru z Montreux. Turecký minister zahraničných vecí Mevlut Cavusoglu však uviedol, že plavidlám ruského námorníctva, ktoré mieria na svoju základňu v Rusku, bude umožnený prechod cez úžinu. Čavušogluova odpoveď neobjasnila všetky jemnosti problému, keďže článok 19 stanovuje, že „v čase vojny, keď Turecko nie je agresívne... vojnové plavidlá patriace agresívnym mocnostiam neprejdú cez úžiny“. Nie je tu jasné, či sme technicky „v čase vojny“ v zmysle dohovoru, keďže ani Rusko, ani Ukrajina nevyhlásili vojnu v riadnej forme.
Vo viacerých ukrajinských mestách prebieha mestská partizánska vojna, pričom Ukrajinci kladú tvrdý odpor, pretože sú na to vycvičení a majú niekoľkoročné skúsenosti.
Ukrajinská kríza pravdepodobne spôsobí zásadné zmeny v pravidlách upravujúcich medzinárodné vzťahy.
Rusko sa zase cíti obkľúčené a vnútrozemské po tom, čo sa jeho prístup k Baltskému moru obmedzil len na Petrohrad a Kaliningrad, keď sa Estónsko, Lotyšsko a Litva stali spojencami NATO. Po rozkúskovaní Juhoslávie stratila aj prístup k Jadranskému moru. A keďže sa členmi NATO stali aj čiernomorské štáty Bulharsko a Rumunsko, námorná hrozba sa presunula príliš blízko k Rusku. Moskvu to znepokojilo a podnietilo ju to pokúsiť sa vytvoriť bezpečnostný pás blízko svojich hraníc.
Súčasná kríza pravdepodobne spôsobí zásadné zmeny v pravidlách upravujúcich medzinárodné vzťahy. Ak nedôjde k neukojiteľnej túžbe Ruska získať späť čo najväčšie územie bývalého Sovietskeho zväzu, je pravdepodobné, že to zostane hlavnou starosťou medzinárodného spoločenstva. Medzi Ruskom a Západom musí byť nastolená nová mocenská rovnováha, inak sa toto napätie neuvoľní.
bbabo.Net