Na začiatku 20. storočia sa v knižniciach rôznych európskych krajín našli úžasné knihy napísané v arménskej grafike, ale nie v arménčine. Ďalší výskum odhalil zaujímavý fakt: jazyk týchto kníh sa vo všeobecnosti zhodoval s jazykom Codex Cumanicus, zbierkou textov a slovníkom kumánskeho (kipčackého) jazyka. Upozornil na to známy ukrajinský a sovietsky orientalista Agafangel Krymsky, ktorý v roku 1930 vydal knihu s názvom „Turci, ich jazyk a literatúra“.

Ako sa ukázalo, patria k Arménom, ktorí žili na území modernej Ukrajiny a Poľska od 16. storočia. Dostali sa tam z Krymu a severnej oblasti Čierneho mora, ako veria výskumníci (napríklad Jaroslav Daškevič), na úteku pred Mongolmi, ktorí zaútočili na Arménsko. Ako sa dalo očakávať, keďže sa nachádzali v turkickom prostredí, jazykovo sa úplne asimilovali, no zároveň si zachovali svoju náboženskú príslušnosť k Arménskej apoštolskej cirkvi.

Hlavnou záhadou arménskych kipčakov zároveň zostáva pomerne dlhé časové obdobie, počas ktorého sa nezaznamenal výskyt písomných prameňov v tomto jazyku, pretože od okamihu ich presídlenia do krajiny uplynulo asi 300 rokov. Turecky hovoriace prostredie až do objavenia sa prvých kníh.

Ako prebiehal vývoj arménsko-kipčakovského jazyka a na akom základe, výskumníci stále nevedia odpovedať. Ale tak či onak, všetkých 112 písomných prameňov o ňom patrí do obdobia rokov 1521 až 1669. Je iróniou, že medzi nimi je v skutočnosti prvá tlačená kniha v kipčakskom jazyku „Algysh Bitiki“ („Modlitebná kniha“), ktorú v roku 1618 vydal vo Ľvove slávny arménsky pedagóg (rodák z Anatólie) Hovhannes Kramadanents.

Ide o dvojnásobne zaujímavú udalosť vzhľadom na to, že v 17. storočí už na územiach bývalej Zlatej hordy, kde títo ľudia predtým žili, neexistoval jazyk Kipchak. Ako zázrakom prežil medzi Arménmi, ktorí sa presťahovali na územie Ukrajiny a Commonwealthu. Na týchto územiach sa zaoberali najmä obchodom a boli úspešnou konkurenciou židovských obchodníkov, čo vyvolávalo aj nespokojnosť medzi poddanými poľskej koruny iných národností.

Napriek tomu poľskí králi vysoko ocenili obchodné kvality Arménov a udelili im písomne ​​stanovené práva („Štatút Ľvovských Arménov“). V roku 1578 boli práva Arménov zrovnoprávnené s právami katolíkov.

Stojí za zmienku, že vo vzťahu k arménskym Kipchakom existuje iná verzia ich pôvodu, ktorú podporuje najmä miestny historik Eduard Vartanov. Podľa jeho názoru časť Kipchakov prijala kresťanstvo podľa kánonov arménskej cirkvi, no zároveň si zachovala svoj jazyk. Preto sú podľa Vartanova dnešní Arméni žijúci v severnej oblasti Čierneho mora a na území Krasnodar v skutočnosti potomkami Polovcov.

V každom prípade je pozoruhodná samotná skutočnosť zachovania a fixácie jazyka Kipchak v písaní v latinských a arménskych rukopisoch. Vďaka tomu to analyzovali lingvisti, ktorí potvrdili, že jazyky takzvanej „jazykovej skupiny Kipchak“, ktorými hovoria početné národy Strednej Ázie, Ruského Kaukazu, Povolžia a Sibíri, vrátane Tatárov, sú k tomu najbližšie. A medzi Tatármi je tatársky dialekt Mishar najbližšie k jazyku spoločných predkov, v ktorom sa zachovali starodávne turkické slová, ktoré nie sú v literárnej verzii tatárskeho jazyka (kazanský dialekt).

Vďaka Arméncom a neznámym katolíckym mníchom majú dnes predstavitelia turkických národov možnosť naučiť sa jazyk svojich vzdialených predkov.

bbabo.Net