Veľká časť demokratického sveta by chcela, aby Spojené štáty zostali prvou globálnou mocnosťou. Ale keďže sa USA zjavne zaviazali k strategickému presahovaniu, hrozí, že tento výsledok bude nepravdepodobný.
Problém s americkým globálnym vedením začína doma. Hyperpartizánska politika a hlboká polarizácia narúšajú americkú demokraciu a bránia dosahovaniu dlhodobých cieľov. V zahraničnej politike možno stranícke rozdelenie vidieť vo vnímaní potenciálnych vyzývateľov USA: podľa prieskumu z marca 2021 sa republikáni najviac obávajú Číny, zatiaľ čo demokrati sa obávajú predovšetkým Ruska.
To môže vysvetľovať, prečo prezident Joe Biden zaobchádza s „nečestným“ Ruskom ako s rovnocenným konkurentom, keď by sa mal zamerať na výzvu skutočného amerického partnera, Číny. V porovnaní s Ruskom je populácia Číny asi 10-krát väčšia, jej ekonomika je takmer 10-krát väčšia a jej vojenské výdavky sú asi štyrikrát vyššie.
Čína je nielen mocnejšia; skutočne sa snaží nahradiť USA ako poprednú globálnu mocnosť. Na rozdiel od toho sa Rusko s nahromadením vojenských síl na ukrajinských hraniciach snaží zmierniť vnímanú bezpečnostnú hrozbu vo svojom susedstve.
Urýchľovanie úpadku globálneho vedúceho postavenia USA je sotva záležitosťou demokratov. Dvojstranná prehliadka amerických lídrov nedokázala rozpoznať, že unipolárny svetový poriadok po studenej vojne, charakterizovaný nespochybniteľnou ekonomickou a vojenskou prevahou USA, je už dávno preč.
USA premárnili svoj „unipolárny moment“, najmä vedením drahej a amorfnej „Globálnej vojny proti terorizmu“, vrátane niekoľkých vojenských intervencií, a svojím prístupom k Rusku.
Po víťazstve v studenej vojne si USA v podstate predĺžili víťazné kolo a podnikli strategické manévre, ktoré ukázali svoju dominanciu. Predovšetkým sa snažilo rozšíriť NATO na ruský dvor, ale vynaložilo len malé úsilie, aby priviedlo Rusko do západnej časti, ako to urobilo s Nemeckom a Japonskom po druhej svetovej vojne. Ostré vzťahy s Kremľom prispeli k prípadnej remilitarizácii Ruska.
Zatiaľ čo USA zostávajú poprednou svetovou vojenskou mocnosťou, od roku 1991 sú natiahnuté rozhodnutiami a záväzkami, ktoré prijali v Európe a inde. To značne vysvetľuje, prečo USA vylúčili nasadenie vlastných vojakov na obranu Ukrajiny dnes. To, čo USA ponúkajú Ukrajine – zbrane a strelivo – nemôže ochrániť krajinu pred Ruskom, ktoré má ohromnú vojenskú výhodu.
Americkí lídri však od studenej vojny urobili ďalšiu fatálnu chybu: napomáhaním vzostupu Číny pomohli vytvoriť najväčšieho rivala, akému kedy ich krajina čelila. Žiaľ, ešte sa z toho musia poučiť.
Namiesto toho USA naďalej venujú nedostatočnú pozornosť a zdroje príliš širokému spektru globálnych problémov, od ruského revanšizmu a čínskej agresie až po menšie hrozby na Blízkom východe, v Afrike a na Kórejskom polostrove. A neúmyselne pokračuje v posilňovaní globálneho vplyvu Číny, v neposlednom rade nadmerným využívaním sankcií.
Napríklad tým, že dve po sebe nasledujúce americké administratívy zabránili priateľom a spojencom dovážať iránsku ropu, umožnili Číne nielen zabezpečiť si ropu s výraznou zľavou, ale aj stať sa hlavným investorom – a bezpečnostným partnerom – Islamskej republiky. Americké sankcie podobne posunuli Mjanmarsko bohaté na zdroje do čínskej náruče. Ako sa minulý rok pýtal kambodžský premiér Hun Sen, ktorého krajina čelila americkému zbrojnému embargu kvôli svojim väzbám na Čínu: „Ak sa nebudem spoliehať na Čínu, na koho sa budem spoliehať?“
Rusko si kladie rovnakú otázku. Hoci sa Rusko a Čína držali desaťročia na rozdiel od seba, sankcie pod vedením USA zavedené po ruskej anexii Krymu v roku 2014 prinútili prezidenta Vladimira Putina usilovať sa o užšie strategické partnerstvo s Čínou. Bilaterálne vzťahy sa pravdepodobne prehĺbia bez ohľadu na to, čo sa stane na Ukrajine. Množstvo nových tvrdých sankcií, ktoré USA sľúbili zaviesť v prípade ruskej invázie, však tento posun výrazne urýchli, pričom veľkým víťazom bude Čína.
Vysoké finančné sankcie, ktoré USA plánovali, by z Číny urobili ruského bankára, čo by jej umožnilo získať obrovské zisky a rozšíriť medzinárodné používanie svojej meny renminbi. Ak by Biden splnil svoj záväzok zablokovať plynovod Nord Stream 2, ktorý má dodávať ruské dodávky priamo do Nemecka cez Baltské more, Čína by získala lepší prístup k ruskej energii.
V skutočnosti, zabezpečením záväzku pána Putina tento mesiac k takmer desaťnásobnému zvýšeniu vývozu ruského zemného plynu, Čína buduje záchrannú sieť, ktorá by mohla – v prípade čínskej invázie na Taiwan – odolať západným energetickým sankciám a dokonca blokáda. Čína by mohla vojensky profitovať aj tým, že by výmenou za svoju podporu požadovala väčší prístup k ruským vojenským technológiám.Pre USA je posilnená os Rusko – Čína najhorším možným výsledkom ukrajinskej krízy. Najlepším výsledkom by bol kompromis s Ruskom, ktorý by zabezpečil, že nenapadne Ukrajinu a možno ju neanektuje. Umožnením USA vyhnúť sa ďalšiemu zapleteniu v Európe by to umožnilo realistickejšie vyvážiť kľúčové ciele – najmä kontrolu čínskej agresie v Indopacifiku – s dostupnými zdrojmi a schopnosťami.
O budúcnosti medzinárodného poriadku pod vedením USA sa rozhodne v Ázii a Čína v súčasnosti robí všetko, čo je v jej silách, aby zabezpečila zánik tohto poriadku. Čína je už dostatočne silná na to, aby mohla hostiť zimné olympijské hry, aj keď je obviňovaná z genocídy proti moslimom v regióne Sin-ťiang s obmedzeným potlačením.
Ak Bidenova administratíva neuzná skutočný rozsah hrozby, ktorú Čína predstavuje, a čoskoro prijme vhodne cielenú stratégiu, môže sa zavrieť akékoľvek okno príležitosti na zachovanie prvenstva USA. ©2022 Project Syndicate
Brahma Chellaney, profesorka strategických štúdií v Centre pre politický výskum so sídlom v Naí Dillí a spolupracovníčka Akadémie Roberta Boscha v Berlíne, je najnovšie autorom knihy „Voda, mier a vojna: konfrontácia s globálnou vodnou krízou“ ( Rowman & Littlefield Publishers, 2013).
bbabo.Net