„Paralelné matky“ sú podobné a na rozdiel od predchádzajúcich diel Pedra Almodovara. Andrey Plakhov ocenil túto vernosť režiséra sebe a nevyhnutným zmenám.
Môže sa zdať, že sa tu spájajú dve heterogénne, mimozemské pozemky. Jedna je o obetiach frankizmu, o túžbe potomkov nájsť ich pozostatky a dôstojne ich pochovať. Presne o to ide fotografke Janice (režisérskej múze Penelope Cruz) – alebo, ako jej meno samotní Španieli vyslovujú, Janis; keď sa jej subjektom stane antropológ Arturo, vyhľadá jeho pomoc. Hrdinka je posadnutá cieľom splniť sľub starej mamy, ktorá ju vychovala – exhumovať pozostatky pradeda, ktorého počas občianskej vojny popravili falangisti na okraji ich dediny. Druhý, paralelný, film je zviazaný v dôsledku toho istého stretnutia: Janice porodí dcéru Artura a v nemocnici sa zoznámi s ďalšou mladou matkou Ana (Milena Smith, nová nádejná „Almodovarova priateľka“), a toto stretnutie má tiež ďalekosiahle následky.
Dá sa skĺbiť sériová melodráma – s výmenou detí v pôrodnici, smrťou dieťaťa, novým tehotenstvom – a otvorene politické vyhlásenie? Ukazuje sa, že je to možné, ak sa veci chopí Almodovar, zakladateľ jedinečného žánru „almodrama“.
Hrdinka Penélope Cruz žije na námestí Las Comendadoras v Madride vedľa rovnomenného kláštora, ktorý patrí rádu Santiaga. Toto je jedno z miest, kde sa počas občianskej vojny nachádzala takzvaná Cheka (po španielsky checa), teda mučenie a väznice. Republikáni ich usporiadali, aby sa vysporiadali so svojimi protivníkmi, ale potom na tých istých miestach falangisti mučili a strieľali komunistov. Práve táto poloha nedovoľuje Janice zabudnúť na svoje poslanie. A bez ohľadu na to, ako je ponorená do osobných materských problémov, osud ju stále privádza na stretnutie s minulosťou.
A tu sa ukazuje, že materinský archetyp – jeden z hlavných vo svete Almodovar – je pevne spojený s témou „vlasti“ a jej bolestivou históriou. Režisér bol vždy oddaným synom, zbožňoval svoju matku, jednoduchú dedinčanku, priťahoval ju svojimi obrazmi a zostala symbolom všetkého pekného. Ale už vo filme „High Heels“, natočenom pred 30 rokmi, sa objavuje téma traumatického materstva. Matka pôsobí ako sebecké monštrum, ktoré uprednostňuje umelecký úspech pred materskou povinnosťou. Takže v novom obraze: Anina matka (nie je náhoda, že je zobrazená ako zástankyňa pravicových názorov, Aytana Sanchez-Gijón je v tejto úlohe skvelá) obetuje svoju dcéru a novonarodenú vnučku v záujme svojej kariéry. Toto je jeden z modelov materstva – relatívne povedané, zlá matka-herečka. Diva žena, hviezda, bola pre Almodovara vždy akýmsi idolom, no na druhej strane bola jeho idolom aj matka. Spájať ich je veľmi ťažké, pretože buď ste vzorná matka, alebo skvelá herečka.
Ale modelov materstva, ako aj modelov moderných rodín je, samozrejme, oveľa viac. Almodovar ukazuje v detaile dve "paralelné matky" - Janice a Ana, ktoré v skutočnosti vytvorili novú rodinu. A rozpráva (bez toho, aby sa ukázal v tele) o inej matke - toto je štvrtá. Matka Janis, hipparku 70. rokov, pomenovala svoju dcéru po Janis Joplin, no sama ju nechala napospas osudu a čoskoro zomrela. Film obsahuje portrét hipisáckej matky s dieťaťom na Ibize od Katalánca Oriona Masponsa, ktorý je ikonickým obrazom éry sexuálnej revolúcie. Toto je ďalšia variácia na tému „zlá matka“: mnohé z detí tej búrlivej éry vyrastali v komúnach alebo hippie enklávach, kde sa o ne veľmi dobre nestarali. Táto téma je prítomná aj v Houellebecqovi a v mnohých ďalších dielach modernej literatúry a filmu.
Čo sa týka Any, je to len dievča, ktoré v skutočnosti otehotnelo násilným činom a v žiadnom prípade nedozrelo na skutočnú matku. Naopak, Janice je štyridsaťročná nezávislá žena, pripravená na materstvo, no to má obzvlášť vysokú cenu. Napriek všetkej odlišnosti Janice a Any sú obe sirotskými matkami, ktoré samy neohrievajú materinským teplom a v génoch nesú kliatbu rozkolu národa. Takto sa prelínajú paralelné zápletky – intímne s historickými.
Almodovar veľa očakával od moderného feminizmu, hoci ho z tohto tábora viackrát kritizovali, keďže prejavoval plnokrvné vnímanie života, vrátane sexu, násilia, ktoré tiež vnímal ako organickú súčasť života. Teraz je však režisér iný – oveľa zdržanlivejší. Stáva sa to menej poburujúce a viac sa usiluje o harmóniu. Zažívajúc novú vekovú etapu a novú etapu vo vývoji spoločnosti, Almodovar sa s ním rozvíja, niečo prijíma z modernej agendy, niečo odmieta. Jeho súčasnému nemožno vyčítať prílišný radikalizmus. A zároveň nie je dôvod hovoriť ani o konformizme, ani o Almodovarovom konzervativizme.
bbabo.Net