Berlinale sa otvorilo filmom Francoisa Ozona „Peter von Kant“ a jeden z prvých v súťaži ukázal „Rimini“ Ulricha Seidla. Andrei Plakhov upozornil na presah v tvorbe dvoch významných európskych režisérov.
Výzvy sú celkom nečakané – pretože títo dvaja autori sú od seba polárne ďaleko. Rakúšan Seidl vyšiel z dokumentárnych filmov s antropologickou a sociálnou líniou, Francúz Ozon miluje herné prvky, literárne a cinefilské podfuky. Ozón navyše miluje rodové inverzie a tu, mimochodom, bol slávny film Rainera Wernera Fassbindera „Horké slzy Petry von Kant“.
V origináli sa úspešná módna návrhárka celá z cínu vzdá, keď sa zamiluje do mladej krásky, ktorá robí kariéru sexom.
V novej verzii sa módny návrhár mení na škandalózneho filmového režiséra, v ktorom sa dá ľahko uhádnuť aj samotný Fassbinder. Tento scenár napísal počas dvanásťhodinového letu z Mníchova do Los Angeles, aby zahaleným spôsobom zakryl svoju vášeň.
Milujúci režisér bol práve na ceste od jedného románu k druhému: najprv bol objektom jeho vášne čierny bavorský herec Günther Kaufman, potom Maročan El Hedi ben Salem. Odtiaľ pochádza toto priezvisko v Ozonovom filme a z Fassbinderovej hry príbeh o černošskom milencovi, na ktorého Petra (alebo Peter) žiarli.
Ozón so svojou obvyklou ironickou ľahkosťou rozohral príbeh, v ktorom sa stretáva nemecká sentimentalita, nie cudzia Fassbinderovi, a zúrivý sarkazmus. Vo francúzštine sa žoviálne ukázal nemecký geniálny herec Denis Menoche. Pomáha mu Stefan Krepon, ktorý stvárňuje bezslovného sluhu Charlesa s veselým humorom a skrytou tragédiou, ako aj Khalil ben Gharbia ako zmyselný arabský mladík Amir ben Salem, ktorý rýchlo mení podmieneného Fassbindera na podmieneného Zeffirelliho. Ženský prototyp tohto živého zvádzania si zahrala kedysi mladá Hanna Shigulla; tu sa v jeho matke stelesňuje zostarnutá múza „motora nemeckej kinematografie“. A z Isabelle Adjani sa vykľuje ikonická filmová hviezda, ktorej portrét zdobí von Kantovu spálňu a ustupuje provokatívnym očarujúcim portrétom Amira ako mučeného kresťanského mučeníka.
Rovnako ako Fassbinder, aj Ozonova verzia má satirickú poznámku o tých, ktorí sú slávni a bohatí, ale aj plačú. Rozdiel je však veľký: Fassbinder napísal svoj scenár krvou svojho srdca, Ozón ľahkým cinefilským perom.
O „Rimini“ od Ulricha Seidla sa nedá povedať ani prvé, ani druhé. Hrdina filmu, spevák so sladkým hlasom Richie Bravo (Michael Thomas), sa dostal do obehu a mimo sezóny pracuje na čiastočný úväzok v hoteli v talianskom letovisku. Chodia sem jeho starí obdivovatelia, ktorých očarí niekdajšími módnymi pesničkami a macho spôsobmi, poteší elitu v posteli a vôbec nie nezaujate. Do života dosť ošarpaného gigola (herec Hans-Michael Rehberg naozaj zomrel pred piatimi rokmi, film sa natáčal a pripravoval tak dlho) z času na čas vtrhne do života jeho fašistický otec, ktorý umiera v domove dôchodcov. A jedného pekného dňa sa objaví osemnásťročná dcéra Richie s bradatým orientálnym priateľom a podozrivou podpornou skupinou.
Seidl je vynikajúcim majstrom syntézy dokumentu a fikcie. Tentoraz však zručnosť zlyháva: film nie je dramaticky budovaný, naťahovaný a busta s pesničkami z neho robí akýsi pokrivený muzikál.
Zápletky s otcom aj s dcérou nie sú úplne prepracované a scény stareckého sexu napriek bohatosti postáv v sebe nenesú prvok provokácie, na ktorý bol Seidl taký štedrý. Áno, bohatí sú osamelí a herci cynickí, to nie je novinka. Ale v predchádzajúcich filmoch rakúskeho režiséra bola aspoň jedna bekhendová epizóda-symbol. Tu je všetko efektívne, približne a preto banálne.
bbabo.Net